Stužková 4. E alebo Ako sa stratiť v Tatrách...


Tak veľmi sa naša trieda tešila na výlet k moru, tak veľmi, až to nevyšlo. A musel prísť náhradný plán. Ten sa nakoniec zrodil v hlave nášho triedneho učiteľa Ing. Alexandra Halžu, ktorý navrhol, či by sme nechceli zostať doma na Slovensku a navštíviť skvost našej vlasti: Vysoké Tatry. Mnohým z nás sa to nepozdávalo, predsa len, more je more. O to väčšie prekvapenie bolo, ako to všetko nakoniec príjemne dopadlo.

Bolo ráno 23.októbra 2008 a my sme sa svorne tlačili spoločne s mnohými udivenými „civilistami“ na nástupišti SAD. Davom 4.E párkrát prebehol zvedavý šepot: „Kam mám vlastne pýtať lístok?“ , vznikol menší problém s batožinou, ale o chvíľku sme už sedeli bezpečne v autobuse, spoločne s našim triednym učiteľom a MOV Milanom Semanišinom. Cesta zbehla príjemne rýchlo (niektorým až príliš), ale počasie vo Veľkej Lomnici, kde sme vystúpili, nás neveľmi potešilo, a to najmä preto, že nás ešte čakala šesť kilometrová túra do Starej Lesnej, kde sme boli ubytovaní. Ubytovanie nás veľmi príjemne prekvapilo, najmä keď sme v pivnici objavili rozsiahlu spoločenskú miestnosť s kozubom, ktorá bola ako stvorená na naše oslavy prijatia zelených stužiek. V prvý večer sme sa sušili,ale hlavne pripravovali na nasledujúci deň, v ktorý nás čakala vysokohorská túra a slávnostné odovzdávanie stužiek.

Na druhý deň ráno sme zistili, že mnohý z nás to s tou prípravou trocha prehnalo, takže sme vyrazili trocha neskôr, ako sme mali v pláne. Naša túra sa začala na brehu Studeného potoka, ktorý sme sledovali hore svahom. Pohľad na vodopády bol úchvatný. Na tomto mieste niekoľko našich spolužiakov (spoločne s autorom tohto článku) poprelo tvrdenie triedneho učiteľa: „Choďte len stále rovno, tu sa nemáte kde stratiť,“ odbočilo presne tým zlým smerom a ocitlo sa na Hrebienku namiesto Reinerovej chaty. A tých zopár stratencov (okrem autora článku) malo to šťastie, že uvidelo na vlastné oči britskú kráľovnú Alžbetu II, ktorá bola v tom čase na návšteve našej vlasti. Našťastie sa nám podarilo dostať späť k hlavnej skupine (najmä vďaka akčnosti triedneho učiteľa) a dokončiť výstup až po Skalné pleso a Zamkovského chatu, kde sa nám vyskytol prekrásny výhľad na celé, aj keď pod hmlou ukryté, Slovensko. Tu, priamo pod Lomnickým štítom, sme si urobili spoločné fotky a lanovkou sa zviezli dole do Tatranskej Štrby, odkiaľ sme sa presunuli naspäť na ubytovňu.

A tak sme sa po menšej prestávke nahrnuli v oblekoch do miestnej pizzerii, kde nás čakala slávnostná večera, ale najmä to, na čo sme sa tešili tak dlho: odovzdávanie zelených stužiek nádeje. Po krátkom príhovore triedneho učiteľa sa ňou pýšilo všetkých 20 členov 4.E. Oslava sa pomaly preniesla na ubytovňu kde pokračovala takmer až do ranných hodín, ale aj napriek tomu sme sa všetci domov vrátili živí a zdraví.
Na tomto mieste by sme sa chceli všetci poďakovať našim rodičom (za to, že nám umožnili tento prekrásny stužkový výlet uskutočniť), pani, ktorej patrila naša ubytovňa (za to, že sme mali kde hlavu zložiť), MOV Milanovi Semanišinovi (za to , že na nás dával pozor) ale hlavne nášmu triednemu učiteľovi, ktorý tento výlet zorganizoval.

Text: J. Lenart, žiak 4.E